Ded mal v slovanskom duchovne podobu dobrého starca, cteného hospodára. Nazýval sa na Slovensku Ded, Dedo, Didko. Slovania si ctili duše predkov ktoré žili v dome so súčasnými obyvateľmi. Dá sa predpokladať, že pred tisícročím mal každý dom miesto (oltárik) s malými sochami dedov a báb, svojich predkov. Pôvodná predstava o Dedovi zmizla zo Slovenska celkom nedávno, pred storočím.
Stredoveké pramene
Doboví kresťanskí letopisci z 10. storočia zaznamenali, že Slovania si príkladne ctia starcov. Dnes je všeobecne známe, že Slovania si ctili bohov, ale podľa všetkých záznamov, predkov rovnako (možno viac). Zo stredovekých záznamov z Ukrajiny, Ruska a Bieloruska je známy Rod a rodžanice (rožanice). Zo záznamov a folklóru vieme,. že západný Slovania ctili duchov predkov pod označením Ded a Baba.
Dedova úloha počas obchôdzok
„Ak niekto chodí v prvý deň januára na koledu, ako to prv robili pohania, nech sa kajá 3 roky o chlebe a o vode.“
Tak zakazuje Staroslovenské koledy ustanovenie pre potreby Metoda. Avšak kolied sa Slováci nevzdali, neskôr preto cirkev koledy prerobila. Skĺbila tradičné koledovanie (ktoré sa vykonávalo počas Vianoc) s príbehom o narodení Ježiša v Betleheme. V takto prerobenej kolede je „Starý“, „Ded“ kopaný Betlehemcami a nazývaný „Starý pse“.
Ded ako duch predkov mal potrebu poukázať na potrebu dodržiavať staré tradície. Preto tí, ktorí počas Vianočných slávností predstavovali Deda, mali obrátený kožuch naopak, ako to bývalo v obradových maskách bežné (poznámka – sám som takto v detstve Deda počas Vianočných hier hrával a vôbec som netušil zmysel), alebo mali obradový odev ušitý rovno huňou von. Na opasku nosil zvonce, podobne ako Bulharský Kukeri, alebo Slovinský Zvončari.
Hráč deda má tvár zamaľovanú, alebo zakrytú maskou zo zvieracej srsti, čím predstavuje zarastenú tvár starca. Takto hraný Ded mal, ako duch predkov, požehnať plodnosti. Na Slovácku aj na Slovensku Ded obradne tancoval s so ženami. V tancoch pretrvali náznaky plodivosti, ktoré boli prijímané so všeobecnou veselosťou a vtipom.
Dedova premena na postavu Mikuláša bola vynútená Cirkvou. Obchôdzky s Mikulášom prenikli do dedín až začiatkom 20. storočia a spočiatku iba dopĺňal tradičné postavy. Dovtedy boli obchôdzky pôvodné. V nich boli na Slovensku používané obradné masky Deda ako ducha predkov, Medveďa, Turoňa a muž so ženskou podobou na chrbte (čo mohlo byť aj naznačené poňatie deda a baby). Ich úlohou bolo odohnať zlé sily, ktoré boli zvlášť vplyvné počas Kračúnu – zimného slnovratu .
Ded a svadba u Slovanov
Na Slovensku sa vo viacerých oblastiach dochoval svadobný obrad so sochou Deda, ktorý predstavoval domáceho bôžika. Obrad sa stal právoplatným, až keď ženích preniesol nevestu cez prach svojho domu (to bolo miesto zasvätené predkom), cez ktorý bol položená socha Deda. V niektorých obciach Slovenska sa používala dutá socha Deda. Do hlavy sa nalial nápoj, ktorý vytekal pohlavným údom Deda, pričom ho pila nevesta, aby jej predkovia dali plodnosť.
Slovo sv. Grigorija píše:
„Slovania na svadbách vkladajú nečistý úd a cesnak do vedier a pijú.“
Podobnú činnosť popisuje Slovo nekojego christolubca, revnitelja po pravoi vere“ z 11. alebo 12. storičia:
„Ak je u niekoho svadba, poriadajú ju s bubanami a pisňami a mnohými besovskými obradmi. A čo je ešte horšie: zhotovia mužský úd, vkládajú ho do vedier a čaší a potom z nich pijú. Potom ho vyberú, dotýkajú sa ho, oblizujú ho a bozkávajú…“
Nápoje po tom, ako do nich ponorili drevený úd, evidentne predstavovali spermie a mali zabezpečiť plodnosť. Tento zvyk je doložený aj nepriamo. Arechológovia v celej Slovanskej oblasti našli drevené údy (nižšie jeden takýto artefakt, z poľského mesta Leczyce).
U polabských Slovanov sa našli sochy, ktoré mali otvor pre pohlavný úd. Ten bol v pôvodnom duchovne vnímaný ako dôležitá až posvätná časť tela (vnímanie pohlavnosti a sexu ako nečistých vecí u nás presadila postupne Cirkev).
Ded na svadbe mal teda funkcia zabezpečenia plodnosti, aj odstrašenia zlých síl. Tie mohli práve počas prechodových rituálov (akými bola svadba, ale aj postrižiny, šestonedelie) uškodiť.
Ďalšie podoby Deda
Na Orave slamenú figurínu nazývanú aj Dietko, Dedo nosili po dedinách aj na Ondreja.
Na severe Dlovenska sa v nárečiach zachovalo oslovenie „ďond“ pre deda. V „Hoja, Ďunďa, hoja,“ sa spieva práve o dedovi.
Ded bol prechýlený aj na „dindy“, ktoré môžete poznať zas v starom porekadle:
„Na svätého Dindy, čo nebude nikdy.“
Na Orave a Liptova bol známy slamený Dedo, Dido, Chlap, Majmurien, či Šimek. Túto slamenú figurínu vynášali ľudia na jar (prevažne na Smrtnú nedeľu), obyčajne zároveň s pálením Moreny. Z obce figurínu vynášali mládenci za spevu piesní. Hodili ju do vody, alebo bili palicami. V Liptovskej Kokave mládenci figurínu vyzliekli, slamu dali dobytku, potom spievajúc obchádzali domy s ražňom a vyberali naturálie na usporiadanie zábavy.
Na Ukrajine plnil úlohu prievozníka na oný svet „Didko“, vnímaný ako duch predkov.
Úlohou Deda teda bolo zabezpečiť plodnosť, aj ochranu. Vyskytoval sa v rámci koledovania počas významných dní v zimnom období – snáď od sviatku Dziady – ale určite od Ondreja až do Smrtnej nedele, alebo počas svadieb. Tie sa, ostatne, pôvodne konali v zime.
Zdroje: M. Slivka; Ľudové masky; 1990
M. Žiarislav Švický; Návrat Slovenov v duchu a slove; 2016
R. Marsina a kol.; Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II; 1998
E. Horváthová; Rok vo zvykoch nášho ľudu;1986
E. Klepáčová; Jarné obchôdzky. In: Etnografický atlas Slovenska; 1990,
M. TÉRA; Perun: Bůh hromovládce, 2009