Hovoriac o Slovanoch, nemáme na mysli ktorýchkoľvek obyvateľov strednej a východnej Európy (prípadne aj „slovanských emigrantov“ v iných krajinách), ktorých materským jazykom je niektorý zo slovanských jazykov. Tento názor bol behom posledných najmenej pätnástich rokov predovšetkým vďaka moderným historikom už prekonaný(porov. napr. Třeštík 1999 alebo tiež Maiello 2006). Termín SLOVANIA používame výhradne v súvislosti s obyvateľstvom, ktoré sa objavilo v českej kotline na začiatku 6.storočia n.l., a s ďalšími nositeľmi kultúry, ktorá predchádzala rozšíreniu kresťanstva v strednej a východnej Európe. Tí boli v ranných stredovekých prameňoch označovaní ako Sklavinii, Sklavenoi a pod. Je možné súhlasiť aj s tým, že vidiecke obyvateľstvo modernej (ale nie súčasnej ) Európy, neovplyvnené hlavnými civilizačnými prúdmi, si ešte zachovalo veľa archaických kultúrnych rysov, ktoré môžeme nazvať – len pre našu potrebu – slovanskými. Preto niekedy označujeme za Slovanov aj slovanskými jazykmi hovoriace vidiecke obyvateľstvo krajín strednej, východnej a juhovýchodnej Európy. Sme si však plne vedomí toho, že títo ľudia často nemali poňatie o svojej etnickej príslušnosti, pokiaľ nebola predmetom agitácie politikov, často naviac ukrývanej pod nejakou intelektuálnou maskou (etnografických bádaní, literárnej histórie, umeleckej tvorby a pod). Budeme se preto snažiť analyzovať staré pramene, majúce súvislosť so sexualitou Slovanov, etnografické správy z východoeurópskeho vidieckeho prostredia, a pokiaľ sa naskytne možnosť, pozrieť sa občas aj na dnešný svet. Jednu z nie príliš početných informácií týkajúcich sa svadobných a predsvadobných zvykov v staroslovanskej spoločnosti podáva al-Mas`údí. Tento slávny arabský mysliteľ a etnograf napísal, že ak zistí slovanský ženích, že jeho nevesta je panna, znechutene ju zapudí so slovami: "Ak by si za niečo stála, boli by Ťa muži milovali a ty by si istotne vybrala niekoho, kto by Ťa zbavil panenstva" (Niederle 1911: 119). Vďaka detailným popisom arabských cestovateľov z 10. storočia ako al-Mas`údího máme k dispozícii konkrétne doklady neviazaného sexuálneho správania v dobách, kedy sa už začínalo pomerne tvrdo postihovať. Ibn-Fadlan napríklad píše o tom, ne ruskí kupci, alebo cudzí obchodníci na ruskom území, "súložili bez zábran verejne na trhoch, pred VYDÁN POPRVÉ V ČESKÉM JAZYCE V: P.SKALNÍK - L.ŠAVELKOVÁ (EDS.), OKNO DO ANTROPOLOGIE, PARDUBICE, FAKULTA FILOZOFICKÁ 2008, STR. 75-88. 112 očami iných" (op.cit: 123),96 alebo sa zmieňuje o družinách, ktoré usporadúvali erotické zábavy (op.cit: 129). Hlboko v "kresťanskej" dobe českej, ruskej alebo poľskej ženy počas slnovratu a rovnodennosti odchádzali večer z domu, aby sa spoločne s vidiečanmi zúčastnili sviatkov spojených s prírodnými kultmi, alebo sa oddávali rituálom, ktoré cirkev považovala za diabolské, pretože sa konali v sprievode hudby, v maskách, kostýmoch, s medovinou, omamnými látkami a predovšetkým voľným sexom (op.cit: 108 a násl.).97 Účastníkov za to čakali výčitky a obvinenia od kresťanských kazateľov (o takomto druhu homiletiky porov. Podskalský 1982). Aby mohla cirkev, či už katolícka alebo pravoslávna, tomuto javu zabrániť, musela slovanské sviatky zakázať, alebo ich nahradiť takým spôsobom, aby ich symbolika mohla byť aspoň navonok označovaná za kresťanskú.98 Stojí však za povšimnutie, že ak opomenieme tieto rituály a schôdzky v prírode, tešili sa slovanské ženy v cudzine jedinečnej povesti. Za "úplne verné" ich v 8. storočí označuje jednak Maurícius Strategikon v jednom liste poslanom niekedy v rokoch 744 až 747 anglickému kráľovi Aethibaldovi, tak aj cisár Leon a sám sv. Bonifác (srov. Niederle, 1911: 104). Vernosť, počestnosť, úcta boli vôbec všeobecne platné a prirodzené vlastnosti celej slovanskej spoločnosti. Skutočnosť, že použitie týchto pojmov v oblasti slovanských manželských vzťahov odporuje pojmom ako je cudzoložstvo a smilstvo, vyplýva pravdepodobne z faktu, že tieto pojmy boli tomuto typu spoločnosti úplne neznáme a že predstavovali len myšlienkové uchopenie určitého spôsobu bytia, ktorý bol inak pre cirkevného pozorovateľa nepochopiteľný. Patriarchálna požiadavka muža na bezúhonnosť nevesty bola teda neznáma a dozvuky tohto postoja sú viditeľné aj v storočiach, ktoré nasledovali po rannom stredoveku. Veď ešte nedávno hovorievala ruská dievčina matke: "Ne otdavaj, mamka, zamuž, ja ni gulivala s nim," alebo manžel z Permu, ktorý našiel manželku nepoškvrnenú, zvolal: "Daže v devkach byla, nikto na tebja ne pozarilsja; odin tolko ja takoj durak i našelsja" (Janovič, 1903: 70). Dnes cudzinec, ktorý s údivom zisťuje, že česká dievčina je veľmi skúsená v milostných praktikách aj napriek tomu, že tu v podstate neexistuje 96 Niederle (1911: 129) však predpokladá, že Fadlán si poplietol ruských kupcov s vikingskými obchodníkmi. 97 Takýto výraz ja ovšem rozhodne pojmom moderným. Sexualita bola skôr len jednou z dimenzií magického vnímania sveta (porov. ďalej). 98 Ešte v 13. storočí však poľské zákony určovali nižšie tresty za sexuálne násile, ku ktorému došlo v lesoch, než za znásilnenie v meste alebo v dedine (porov. Niederle, 1911: 121-122), jako by aj církevny učenci nechtiac priznávali prírodným miestam nejakú „erotickú“ posvätnosť. 113 feminizmus, a to ani vo veľkých mestách, dostane odpoveď: "Nie je dôležité, čo som robila predtým, ale ako sa budem správať teraz." Konzervativizmus a "nedostatok hanby" v tradičnej slovanskej spoločnosti akoby unikol pozornosti bádateľov. Dôvody sa zdajú byť jednoduché. Slovanskí bádatelia a ich oficiálne inštitúcie zásadným spôsobom tabuizovali akékoľvek dokumenty odkazujúce jednoznačne k sexu a to natoľko, že dokonca cenzurovali Puškina, keď nahrádzali niektoré jeho výrazy bodkami, alebo napríklad keď nevydali "zakázané rozprávky", ktoré zozbieral A. N. Afanasjev (srov. Maiello 2006: 119). Na druhej strane západní vedci nedokázali, až na niektoré výnimky, natoľko zdolať jazykovú bariéru, aby mohli hlbšie bádať v starovekých prameňoch, alebo študovať etnografické správy týkajúce sa tradičnej slovanskej spoločnosti. Je tu však viditeľná snaha tento nedostatok prekonať aj keď sa neustále poukazuje na nedostatok potrebných materiálov. Už Prokopius z Cesaree upozorňoval na veľkú demokratickosť slovanskej spoločnosti a cisár Mauricius zašiel ešte ďalej, keď hovoril priamo o anarchii. Podľa niektorých etnografických prác z 19. storočia, ktoré tu uvádzame, si žena ešte udržovala svoje postavenie v spoločenskej štruktúre. Vedľa otca či hlavy veľkej slovanskej rodiny zvolenej z mužského osadenstva tu totiž nájdeme aj hlavu ženskú, domačicu v Srbsku, domakinu v Bulharsku a chozjajku alebo bolžuku v Rusku (srov. Gasparini 1973: 222). Domačica alebo bolžuka býva väčšinou manželka hlavy rodiny. V niektorých prípadoch, ale len v Srbsku, býva zvolená samostatne ženami a rozhodne nepodlieha autorite domačina. V niektorých starých prísloviach býva zdôraznená úloha ženy, predovšetkým pokiaľ ide o okolie domu. Ešte v 19.storočí sa napríklad medzi Kašubmi hovorilo: "Muž je hlavou rodiny a žena jej krkom: krk otáča hlavou podľa svojho" (Adalberg 1889–1894: 808 č.22). Nesmieme zabúdať na ekonomický význam, aký má žena v niektorých východoslovanských krajinách, kde je ochotná vykonávať tvrdé, namáhavé práce, ktoré inde bývajú určené výhradne mužom – bolo by ovšem chybou sa domnievať, že to má na svedomí sovietsky režim: ženy, ktoré robili ťažké práce, tu boli k videniu aj v dobách pred októbrovou revolúciou. K tým právomociam domačice, ktoré majú pravdepodobne svoje korene vo svojej dávnej minulosti, patrí zrejme rozhodovanie o sobášoch detí. Prosby k matke, tete alebo staršej sestre, aby vybrala najvhodnejšieho ženícha či nevestu, sú doložené prakticky vo všetkých častiach slovanského sveta, od juhu po východ i západ. Fakt, že tento druh právomoci mužské osoby nemajú, by mohol byť naopak vysvetľovaný ako akási vyššia forma moci v rukách žien oproti mužom v staroslovanskej spoločnosti. Existujú aj doklady 114 o tom, že po domačinovej alebo bolžakovej smrti zaujala jeho miesto vdova a to nielen na krátku dobu a nielen v riadení domácnosti, ako by bolo prípustné napríklad v rímskom práve. Opačný prípad, kedy by manžel nahradil domačicu neprichádzal do úvahy, alebo aspoň o tom nie su žiadne záznamy (Gasparini 1973: 226). Takáto nevyvážená forma demokracie bola predovšetkým výsledkom magickej úcty, ktorej sa tešila žena ako symbol plodnosti. Mimochodom, ešte v nedávnych časoch bola za manželku považovaná iba tá žena, ktorá aspoň raz porodila, teda splodila nový život. Žena ako taká nemohla zostať neproduktívna, rovnako ako pole a rovnako ako je to u iných kultúr sveta. Slovanskej žene sa tolerovalo, ba dokonca bola k tomu priamo vyzývaná, aby na svojom lôžku prijímala mužov, ktorí by jej nahradili právoplatného manžela v prípade jeho choroby, impotencie, alebo neprítomnosti. Promiskuitné správanie oboch pohlaví bolo v spoločnosti bežné. Správy z 10. storočia už hovoria o trestoch za cudzoložstvo. Tieto správy však iba potvrdzujú, ako ľahko sa dala nájsť tá "stratená harmónia" s prírodou, ktorú kresťanský svet zatratil. Thietmar Merseburský napríklad písal o tom, že "žene, ktorá cudzoložila, obrezali labia, odrezanú kožu zavesili na dvere domu, v ktorom bývala, na postrach vstupujúcim". Podobné formy represie boli však už súčasťou urbanizovaného spoločenského prostredia, silno ovplyvneného feudálnou kresťanskou kultúrou, ktorá práve v tej dobe dosahovala značný rozmach. S christianizáciou však prichádza aj šírenie písma a teda aj správ o zvykoch prostého ľudu. Existuje napríklad nesmierne veľa cirkevných kázaní proti znesväcovaniu manželského lôžka (prehľad prameňov v Niederle 1911: 113-114). Vďaka práci etnografov máme aj doklady o tom, že u Slovanov manželské lôžko nikdy nepredstavovalo neprekonateľnú hranicu. Skutočnosť ako taká sa naozaj podstatne líši od toho, čo sa obyčajne o slovanských národoch hovorí. Napríklad roľníci na Volge nechávali na pokoji muža, ktorý sa dopustil cudzoložstva s manželkou vojaka, pretože "soldatka sčitaetsja vydelennoju ot selskogoto obžčestva", ako informátor rozprával Solovjevovi (1900: 291). Mohla sa teda správať, ako uznala za vhodné. V Polesí mohla mať žena vojaka mnoho milencov, bez toho, aby jej to manžel po návrate vyčítal (Jeleńska 1891: 330). V Poľsku bolo prípustné, že žena bude neprítomnému manželovi neverná a to so súhlasom jej rodičov, "aby domácnosť neprišla nazmar" (Trawińska-Kwaśniewska 1957: 187), jednak preto, že pre dobrý chod hospodárstva bola mužská ruka považovaná za potrebnú a po druhé z obavy z budúcnosti, keby rodina nemala dostatok synov. V Litve sa rodičia vdovu snažili prehovoriť, aby priviedla domov nového manžela a pokiaľ sa zdráhala znovu sa vydať, podnecovali ju k súžitiu "na slovo" pričom deti narodené z tohto 115 zväzku považovali za legitímne, to znamená, že mali právo dediť rovnako, ako deti zo zväzku manželského, teda ako deti jednej matky, aj v prípade, že išlo o majetok patriaci prvému mužovi (Witort 1899). Vdova mala úplnú voľnosť. V Slavónii býval napríklad hon na slobodných mládencov, ktorý usporadúvali vdovy, prirovnávaný k vodám Sávy, neustále zmietaný vlnami (Rajković 1869: 123). Inak povedané, ľudový zvyk pripúšťa, aby neužívané svadobné lôžko bolo k dispozícii manželke, asi "ako neobrábané pole môže zorať cudzí človek". "Ani žena, ani pole nesmú zostať ladom" (srov. Gasparini 1973: 254). Je to zvyk, ktorým sa vysvetľuje tzv. snochačestvo východných a južných Slovanov, to znamená právo, ktoré si osobuje svokor, líhavať s nevestou, ak nie je syn dostatočne zrelý alebo nie je prítomný. Nejde pri tom o to, že by manželské puto bolo nepevné, ani o túžbu, ale o splnenie požiadavky plodnosti. U Slovanov neexistuje princíp legitímneho potomstva, veď ani v donedávných československých zákonoch ne bola spomenutá skúška DNA, ani očividne odlišná farba pleti dieťaťa nedávala zákonitému otcovi právo neuznať potomka, ktorého jeho manželka počala s iným mužom (porov. zákon 94/1963 zo dňa 4. decembra 1963 o rodine schválený Národným zhromaždením Československej socialistickej republiky). Tento problém unikol aj Malinowskému (1927), ktorý v Sex and Repression in Savage Society napísal: "Nepoznám jediný príklad v etnologickej literatúre, kedy by sa nemanželským deťom dostalo rovnakého spoločenského postavenia ako deťom z lôžka manželského" (Malinovski 1927: 168). Malinowski sa narodil v Krakove. Stačilo by mu prejsť sa do niektorej susednej dediny v Haliči, alebo v Sliezsku a našiel by to, čo v etnografických statiach napísaných o vzdialených ostrovoch nebolo. Keď sa v okolí Chelmu rozchýrilo, že niektorá slobodná dievčina otehotnela, všetci sa predbiehali, kto bude budúcemu dieťaťu kmotrom, pretože byť kmotrom nemanželského dieťaťa prináša šťastie (Kolberg [1891] 1964: 164). Je pravda, že na Ukrajine, v Karpatách a v Sliezsku sa ponáhľalo s tým, aby si tehotná dievčina nasadila čepiec vydanej ženy, ale cieľom tohto aktu pôvodne nebolo ju pokoriť, ale jej stav zverejniť a predísť tak vražde dieťaťa, čo by na dedinu privolalo veľké nešťastie. U Veľkorusov na Sibíri narodenie dieťaťa pred svadbou dievčinu nezneuctilo, obzvlášť ak to bol syn. Dievčatá samé sa správali zhovievavo ku svojim tehotným kamarátkam (srov. Jakuškin 1896: 114-115). V bieloruskej rodine boli nemanželské deti brané ako manželské. V Samarskej gubernii sa s nemanželskými deťmi, a tých bolo mnoho, zaobchádzalo vždy ako s ostatnými (Maljavkin,1891: 121). 116 Komparatívne štúdie dokazujú, že takéto zaobchádzanie s nemanželskými deťmi možno považovať za slovanské, lebo sa s ním stretávame vo všetkých oblastiach kde Slovania sídlili. Poňatie legitimity potomkov bolo istotne prijaté až po pokresťančení a rozhodne sa do všeobecného práva národov vzniknutých po rozpade slovanskej kultúrne jednoty, tj. medzi 9. a 10.storočím n.l., dostávalo iba s ťažkosťami. V Poljici zostáva dievčina s nemanželskými deťmi u otca a pokiaľ sa k nej rodina správa benevolentne, dostane svoj diel dedičstva po otcovi a jej deti potom po nej (Križnik 1906: 302). Na Ukrajine dochádza dokonca k takému extrému, že nemanželské deti majú väčšie práva než deti manželské, pretože dedia nielen po otcovi, ale aj po matke (srov. Gasparini 1973: 256). Samozrejme časom tieto zvyky ustupovali čím ďalej tým viac do úzadia a zvyk trestať sa rozšíril i do tých najvzdialenejších kútov východnej a juhovýchodnej časti Európy. Slovanskí roľníci už nie sú šťastní ako v dobách prirodzenej kultúry (chybne nazývanej aj "pohanská"), keď ich dcéry porodia pred svadbou. Väčšinou ich za to trestajú, ale ich "previnenie" nenechajú dopadnúť na hlavu potomstva. Rozvod bol tolerovaný bez problémov. V Bulharsku sa žena mohla rozviesť, ak bol muž impotentný, homosexuálny alebo ak s ňou zle zaobchádzal. Manžel sa zasa mohol rozviesť, ak bola žena neplodná, stará alebo chorá, tieto tri dôvody boli platné však aj v prípade žiadosti o rozvod zo strany manželky (Radić 1897: 480). Už knieža Jaroslav, v 11. storočí, potieral zvyk zbavovať sa ťažko chorých alebo slepých žien. Zrejme sa však týmto spôsobom správali aj ženy, lebo knieža vyhlásil: takže i žene nevozmožno pustiti muža. Manželka, s ktorou bolo zle zaobchádzané, sa obyčajne chodila sťažovať k svojmu rodu; podnet na rozvod mohol vyjsť z akejkoľvek strany a rozvedené strany mohli slobodne znova vstupovať do manželstva. Aby však manželka mohla od svojho manžela ujsť, musela mať podporu svojho rodu. Obvykle sa s manželom uzmierila a vrátila sa k nemu. Málokedy sa dospelo k definitívnemu rozvodu. V každom prípade sa zdá, že sa odjakživa rozvádzali ženy, obzvlášť pokiaľ boli ešte nažive ženini rodičia, alebo aspoň matka (Lang 1912: 119). Alarmujúci dojem, ktorým obyčajne pôsobí čítanie komentárov k dnešným štatistikám týkajúcich sa rozvodov v krajinách bývalej Varšavskej zmluvy, je teda neopodstatnený. Ide o dlhodobý jav, ktorý už v roku 1864 zaznamenal Aleksandr Dobrjakov vo svojej práci o ruskej žene v predmongolskom období. Tento historik si už vtedy všimol, že ruská žena je naozaj nezávislá, manželstvá bývajú nepevné a že často ženy sa usilujú o ich zrušenie (Dobrjakov 1864). 117 Počas celého stredoveku v srbských dynastiách a bosniackych urodzených rodinách platila domačicina prísaha, domačica dostávala plat a zúčastňovala sa porady hodnostárov, čo boli výsady, aké sa nedostávali slovanskej žene na pobreží, kde pôsobil vplyv západného zákonodarstva (Jireček 1911 (1920: 81). Ak teda historické a etnografické podklady súhlasia a potvrdzujú nadradenosť ženských práv v slovanskej spoločnosti, potom sa nemožno čudovať, že dnes nie je potreba feminizmu pociťovaná tak silno ako na západe. Západný feminizmus posledných rokov hľadá oporu v mytológii a nie je náhodou, že v kulte Wicca sa objavuje Veľká Matka. U Slovanov neolitický kult Veľkej Matky časom, zdá sa, zoslabol, ale nikdy úplne nevymizol. Už samo slovo rod znamená podľa Vasmera čosi plné života, plodného, skutočného, a práve zo slova rod sa odvodzujú významy "rodiť", "pôrod" a pod. Výraz rod má teda bližšie k ženským významom než k predstavám, ktoré nám priniesla vlastenecká ikonografia 19. storočia. Trubačov (1959) upozorňuje, že vzhľadom k tomu, že "roždiť" je typicky ženský výraz, má v niektorých slovanských dialektoch rod význam "rod ženy". To sa však neobmedzuje len na "niektoré slovanské dialekty". V jednej ľudovej piesni zo Slavónie sa spieva: "nema roda dok ne rodi mama" (srov. Lovretić 1899: 107). Existujú ukrajinské tradície "rodu", ktorý utvárajú potomkovia spoločnej pramatky. V Radomi v Poľsku sa verí, že každá matka sedí na nebi s roztiahnutými nohami a medzi nimi stoja v rade všetky deti, ktoré porodila na zemi. Tie deti porodili svoje deti a tak sa vytvára obrovský trojuholník, ktorého základňa nie je nikdy definitívna, možno až na konci sveta a jej vrchol tvorí Matka ľudského pokolenia (Jastrzębowski 1891: 865). K tomu je potrebné dodať, že u Kučov z Čiernej Hory sa klan alebo "bratstvo" nazýva tiež "štrbu" (lono). V Bosne sa na označenie "bratstva" používa termín srce (vagína). Napríklad sa hovorí: Od mog srca pet kuca. Ak ešte zostaneme v juhoslovanských oblastiach, aj dnes stretneme v Čiernej Hore muža s prázdnymi rukami na koni a ženu idúcu pešo s nákladom 60-70 kg. Podľa našeho názoru neide o výraz ženskej podriadenosti: ale aj v kultúrach, kde bolo vyššie postavenie ženy dokázané, ako na Trobriandoch, nosia ženy náklady, aby mohli muži s volnými rukami čeliť neočakávanému nebezpečenství (Malinovski 1929: 35). Je však zároveň jasné, že dnes iba málokto bude považovať postavenie ženy vo východoeurópskej spoločnosti za aspoň rovnocenné s mužom, pokiaľ do týchto krajín zavíta a stane sa tu svedkom scén, pri ktorých opití Rusi zaobchádzajú neľudsky so svojimi družkami, alebo toho, ako dnes v rodine vládne muž. V zásade však ide o aplikáciu kódexu, ktorý možno vyzerá ako výhodný pre mužov, nemá však nič spoločného s 118 tradičným poňatím, ktorého radikálny rozvrat viedol k vytvoreniu nerovnováhy a to aj v psychológii samotných mužov.99 Aby sme pochopili, prečo nevera nenarušovala vzťah medzi manželmi a nebola v komunite odsudzovaná, pokiaľ k nej dochádzalo v lesoch a na poliach a v určených časových obdobiach, bude potrebné zamerať sa podrobnejšie na predmanželský sexuálny život u tradičnej slovanskej mládeže a predovšetkým na zvyky dospievajúcich. U žien sa hranica dospievania vyznačuje dvoma hlavnými momentmi, pubertou a tehotenstvom. V južnom Rusku poznali nedospelú dievčinu podľa toho, že nenosila ponjavu, to znamená nešitú sukňu, prichytenú na pase látkovou stuhou. Malé dievčatá nosili na sebe iba košele alebo vôbec nič. Podľa V. S. Karadžiča100 chodili malé dievčatá v Šibeniku až do pätnástich rokov úplne nahé. Ešte v minulom storočí nebolo nijak vzácne vidieť v Čiernej Hore mladé slobodné dievčatá, ako sedia s odhaleným poprsím pri tkáčskom stave, alebo ako chodia na trh v košeli nazývanej "opleče", ktorá ponechávala prsia úplne obnažené (Gasparini 1973: 198). Obliekanie ponjavy sprevádzalo množstvo hier, ktorými dievča naznačovalo, ako by sa vzpierala prejsť do nového stavu (Zelenin 1911: 6). Na Balkáně pokiaľ išla dievčina pri tanci do "kola", verejne tým predviedla, že je už zrelá a prípadne pripravená na manželstvo. To isté sa odohráva aj v Chodsku behom zábavy. V Slavónii dievča, ktoré išlo do "kola" bolo označované ako pravá divojka. Boli tu aj ďalšie symboly, ktorými sa vydaná žena odlišovala od slobodnej, predovšetkým účes a pokrytá či nepokrytá hlava.101 Dievčatá si samé chystali výbavu, a ako náhle dospeli, často sa schádzali. Nielen že spoločne pracovali, ale často spávali mimo domova v spoločných miestnostiach, keď boli na takzvaných "priadkach". V týchto miestnostiach prijímali občas aj mládencov a pradenie potom na čas odložili. Nie je isté, či bol tento zvyk normou, alebo či bol iba za nejakých okolností tolerovaný. Faktom zostáva, že návštevy u dievčat v dobe "priadok" sa konali predovšetkým v predvečer náboženských sviatkov. V niektorých prípadoch, ako napríklad na Ukrajine, to bolo povinné a kliatba bola uvalená na tých mládencov a 99 Surovým bitím ruských žien zo strany ich partnerov sa zaoberal aj Dostojevskij, ktorý v tom videl svojráznosť „rustva“. Podľa Gaspariniho (1975: 484) sa jednalo skôr o nesprávne interpretovaný relikt rituálneho bitia, ktoré malo evokovať plodnosť manželského zväzku. Že se jedná skôr o symbolický akt, poznal i Niederle (1912: 86-87). Bol ale presvedčený, že bitie nevesty prešlo „do ceremoniálu slovanského od susedných Turkotatárov“. 100 Jedná sa však len o atribúciu V.Čajkanoviča (1934). 101 Lužickým Srbkám stačil čěpc, to znamená páska na čele, aby se odlíšili (Černý 1891: 399). 119 dievčatá, ktorí sa na tom nezúčastnili: Kogo nema v večerki, triašča to na život, na pečeni! (Radčenko 1888: XXI.) Zo strany rodičov zrejme nebývali námietky k takýmto stretnutiam, predovšetkým preto, že tento zvyk bol považovaný za starodávny, teda za zvyk zavedený predkami, ktorý je teda potrebné dodržovať. Zvláštnosťou slovanskej spoločnosti je to, že tu nenájdeme podobné miesta, kde by sa zhromažďovali mladí muži, ktorí nanajvýš a ešte k tomu veľmi zriedkavo prispeli na výdaje za pohostenie, ktoré väčšinou niesli na svojich bedrách dievčatá. Podľa významných etnografov, ktorí sa zaoberali priamo zvykom priadok, sa zdá, že v 19. storočí už pri návštevách mládencov k pohlavnému styku nedochádzalo, len sa o ňom hovorilo v hádankách a narážkach. Priadky bývali v zásade len príležitosťou zoznámiť sa so slobodnými dievčatami. Boli zaznamenané aj protikladné situácie, kedy na jednej strane vo vzťahoch medzi mladými ľuďmi prevládala nevinnosť a na druhej strane sexuálny moment, avšak len v zmysle magického zásahu do prírody.102 Taký typ protikladu sa v slovanskej spoločnosti odrážal, a možno dodnes odráža, v hanbe z nahoty, kedy sú napríklad pri krstných alebo svadobných obradoch ženy a muži obnažovaní pred všetkými, a pritom pre ženu by bola hanba ukázať sa bez pokrytej hlavy. Sexuálny akt je u Slovanov spojený s pôdou a mával magický význam. Pokiaľ sa skutočnosť, že sa mladé vidiecke páry spájali na žitnom snope, mohla vysvetľovať ako otázka pohodlia a nie ako prosebný rituál, aby zem bola úrodná, potom nie je jasné, prečo tak robili aj kniežatá a bojari, ktorí si mohli dovoliť lôžko oveľa pohodlnejšie. Aj cár Michail Fjodorovič (Tereščenko [1848] 1997: 97) si dal prichystať svadobné lôžko na 30 žitných snopoch na znamenie úcty k tradícii, ktorá spája pohlavný styk s úrodnosťou pôdy. Mimochodom aj v správach relatívne nedávnych sa hovorí o ruských alebo srbských dedinách, kde prichádzalo k pohlavnému styku, i keď iba simulovane, medzi mladými ľuďmi priamo na osiatych poliach (príklady napr. v Moszyński, 1934). Niekedy, aby sa úrodnosti pôdy "dodala sila", sa údajne používali i spermie kňaza, ktorý sa "vážal" po poliach s niektorou silnou, zdravou dievčinou z dediny (srov. Tereščenko [1848] 1997: 46). Rovnako ako býva falus dávaný do súvislosti s radlom, tak i ženská nahota a vlhkosť pomáhajú poliam. Sú známe prípady, kedy dievčatá obchádzali nahé po poliach, aby ochránili ich dary pred nadmierou slnečných Lvov (príklady napr. v Gasparini, 1973). V Poľsku chodievali kedysi muži rozbíjať na polia nádoby, v ktorých ženy uschovávali 102 Tu súhlasíme s Gasparinim (1975: 403-404). Gasparini sa však opiera hlavne o prácu „Viedenskej etnologickej školy“ pátera Wilhelma Schmidta. Na rozdiel od Gaspariniho nepovažujeme teóriu o kultúrných kruhoch Viedenskej etnologickej školy za dostatočne fundovanú. 120 farby na farbenie vlny, aby ženský moč, používaný na prípravu zelenej a modrej, pôsobil proti suchu. Nemusíme snáď dodávať, že dážď skutočne väčšinou prišiel, moč už bol v nádobe a naviac sa dala odhadnúť tá najvhodnejšia chvíľa, kedy ho vyliať na pole a nemuselo sa čakať, až bude žena po ruke (Kolberg 1888). V slovanskej spoločnosti neexistoval nejaký špecifický moment prechodu zo stavu slobodnej ženy do stavu ženy vydatej. Vydaná žena je v skutočnosti tá, ktorá porodí, dá potomstvo, je plodná, rovnako ako "popova swynja" ako sa hovorilo na Ukrajine (Siewiński 1904). Čím bude u ženy materstvo silnejšie, tým bude žena príťažlivejšia, ako sa spieva v bieloruskej piesni, v ktorej je mladík vyzývaný, aby sa pozrel na obrovskú vagínu dievčaťa, než si ju vezme za ženu (predpokladalo sa teda, že nebude panna): Piriadoch moj miloj, ma mine gleduči, a ni tak na mine, jak na maju p***. A maja p*** sjami saž širiny (Dobrovoľskij 1903: 266-267). K strate panenstva dochádza v dobe, keď dievča začína nosiť zásteru alebo mení účes. Nebol to však nijako zvlášť významný predel v živote slobodného dievčaťa, moment, ktorý by mal znamenať prechod z jedného stavu do iného. Prví kresťanskí kronikári považovali predmanželský sexuálny styk mladých Slovanov za odsúdeniahodné správanie. Známa je napríklad pasáž z Povesti vremennych let, kde sa hovorí, že Slovania - Radimiči, Viatiči a Severjani " žili v lese ako zver", predovšetkým preto, že "sobáše u nich neboli, len miesta určené k hrám medzi dedinami; schádzali sa k hrám, k rôznym besovským tancom a spevom, a odtiaľto si každý unášal ženu, s ktorou sa kto dohovoril" (Mathauserová 1984: 36). Dalo by sa však očakávať, že behom storočí kresťanského represívneho chovania bolo takéto "chlípne" správanie vymetené. I keď analýza dnešného sexuálneho správania sa môže byť plodom profanácie, ku ktorej došlo rozšírením industriálnej, materialistickej spoločnosti v globálnom merítku, faktom zostáva, že etnografické správy z 19. storočia nenechávajú na pochybách ohľadne pretrvávajúcich predmanželských zvykov a nedostatočnom uchytení v spoločnosti istej "cudnosti". V roku 1900 sa napríklad poľský etnograf Luninski pohoršoval nad tým, keď videl huculské dievčatá, ako sa prechádzajú po uliciach nahé, aj keď toto ich chovanie bolo známe, dokonca sa o ňom zmieňovali aj autori Ottovho slovníka náučného. Bádateľ nechápal, ako je možné, že v spoločenstve natoľko vzdialenom od ostrovov v Tichom oceáne alebo od rovníkovej Afriky a naopak tak geograficky blízkom jeho svetu, nie je nahota hriechom (Łuniński 1900: 437 a násl.). Z tejto doby pochádzajú aj prvé štatistické bádania, z ktorých vyplýva, že napríklad 20 % dievčat zo západného Malopoľska prichádza o panenstvo, navzdory katolíckym konvenciám, ešte pred svadbou. V Srbsku bývalo veľmi vzácne, aby 121 dievča predstúpilo pred oltár nedotknuté, i keď už nešlo o styky medzi mládežou, ale s ženatými mužmi (Miloslavliević 1914: 122). Valtazar Bogišič (Bogišić 1874: 631-633) okrem iného poukazoval na to, že nezachovaná bezúhonnosť nevesty nepredstavovala prekážku pre uzavretie manželstva ani v očiach srbskej cirkvi, tým menej v ľude. Konštatoval tiež, že v slovanských krajinách nebýva slobodná matka nijako zavrhnutá. Rovnaký postoj nachádzame v kraji pri Chelme, kde "zvedenie nie je považované za zločin". Medzi Goralmi v Sliezsku sú sexuálne vzťahy medzi mladými považované za prirodzené, aj keď má cirkev v kraji silný vplyv. Za zvuku veľkonočných zvonov navliekala napríklad huculská dievčina na šnúrku zástery gombíky, pri každom údere jeden. Koľko bude gombíkov, toľko krát sa bude môcť spojiť so svojím milým, bez toho, aby sa bála následkov. Po každom styku jeden gombík stiahne (Schnaider 1899: 214). V Polesí neďaleko Mozyru bolo vzácnosťou, aby dievčina pred svadbou nemala milenca, čo jej však nebolo vytýkané, a obyčajne tá, ktorá mala pomer s viacerými mužmi, zohnala lepšiu partiu. Etnografika však súdi, že väčšinou išlo len o "telesnú lásku", i keď niekedy také hry vyústia vo vášeň (Jeleńska 1891:324). V Kazanskej gubernii bývalo údajne veľmi ťažké nájsť dievča staršie ako sedemnásť rokov, ktoré by bola ešte panna. Na Sibíri, podľa demografov z druhej polovice 19. storočia, bolo bežné, že dievča malo pohlavný styk už v štrnástich rokoch a pokiaľ jej to príroda umožnila aj v dvanástich rokoch (Jakuškin 1896: 115). V oblasti Vetlugy, gubernie Nižnij Novgorod, dievčatá s vydajom neponáhľajú. V otcovskom dome majú slobodu a vydajú sa, až sa zamilujú, alebo by mal ich sexuálny život, nie milostný, za následok tehotenstvo. Manžel nebude mať proti jej pokleskom výslovne námietky (Pospelov 1887). Podľa Pospelovovho informátora nepresahoval počet mladých panien 0,3 %. Niektorí etnografovia si už vtedy boli vedomí dôležitosti metody zúčastneného pozorovania a tak sa na slobodnom správaní slovanskej mládeže zúčastnili, ako Jan Witort, ktorý študoval tzv. Jus primae noctis u národov na pobreží Bieleho mora a v Onežskom kraji (Gasparini 1973: 409). V srbskom Sreme prichádzali dievčatá o panenstvo v najútlejšom veku. U neviest v niektorých oblastiach Macedónska nebol na konci 19. storočia pojem panenstvo známy (Volkov 1895: 33). Medzi Rusmi a poruštenými domorodcami na Sibíri je ťažké nájsť nedotknuté dievčatá, hovorievalo sa tu, že žena nie je ako chlieb, ktorý keď zješ, je po ňom, teda použitím sa neopotrebováva. Ročným obdobím, kedy sa mladí ľudia najviac oddávali milostným hrám, bol nepochybne letný slnovrat, oslavovaný známymi sviatkami ako je Jarilo a Kupalo. Cirkev 122 síce tieto už oddávna zakazovala kvôli "obscénnostiam", ku ktorým pri takých príležitostiach dochádzalo, avšak ľudová mienka považovala účasť mladých na týchto sviatkoch za povinnú: Bo jak ne prijdeš na Kupalja, to vyidi s tebe duša i para (Jefimenko 1869: 85-86). Tiež v Srbsku sa po "litija" alebo "zadušna" konali nočné tance, ktoré poskytovali mladým ľuďom vynikajúcu príležitosť spočinúť v objatí. Niekedy mladý pár vstupoval viac či menej intímneho vzťahu izolovane, kedy mladík prespával u dievčiny doma. Ľudové pesničky vo všetkých slovanských krajinách rozprávajú buď o iniciatíve zo strany dievčat (ty priditka dobryj molodyc, zanačuj, zanačuj u miane nočinku! v Smolensku [Dobrovoľskij 1903: 404], Perenaczuji muoj mileňki, choč nuoczku sa mnoj v Bielorusku [Federowski 1958: 121], Dojdi, diko, ma u koje doba, moja ti je otvorena soba v Slavonii [Lovretić 1899: 15]), tak zo strany mládencov (Moja kasiňko, otwór-ze! Doščem ci sie, Jasiu, došč naotwierzala, zadnej ja sa nocki nie porachowala v Poľsku [(Jarecki 1905: 317)]). Niekedy otvorí dvere mladému mužovi matka, ktorá radí dcére, nech si užije, dokiaľ je slobodná (Guljaj, Sašenko, poka voljuška svoja, ne pokrita golova. Pokrоetsja golova, minuetsja gulba u Viatičov [Jakobij 1907: 153]). Gorali v Sliezsku vyzývali mladých snúbencov, nech idú do predsiene, aby sa lepšie spoznali, pokiaľ tak už neurobili skôr. V noci spávali spolu, hlavne preto, aby mal mládenec možnosť skontrolovať, či dievča nie je "nienormalnie rozwinieta". Niekedy túto kontrolu robil kmotor, to znamená, že s dievčinou strávil noc (Malicki [1947] 2004: 95- 96). Evel Gasparini (Gasparini 1973: 423) k tomu podotýkal, že však predmanželská voľnosť predpokladala istú opatrnosť, aby nedošlo k otehotneniu, lebo Slovania veľmi dbali o budúcnosť detí, aby mali otca, ktorý by sa o nech postaral; tento zvyk stavia taliansky bádateľ do protikladu so zvyklosťami východných Fínov, ktorí si naopak podobné problémy vôbec nepripúšťali. V prípade narodenia nemanželských detí existovali aj u Slovanov isté mechanizmy, na základe ktorých im spoločenstvo zaisťovalo prežitie. Problémom antikoncepcie sa čiastočne zaoberal aj Lubor Niederle (Niederle 1911: 120). I keď sa o tom nikto jasne nevyslovil, zrejme sa odjakživa praktikoval coitus interuptus. Keď mužské semeno nemohlo slúžiť k reprodukcii, bolo pravdepodobne darované Matke Zemi, ktorá už vedela ako ho zužitkovať. Tým sa vysvetľuje aj tendencia mladých spájať sa vonku než doma na lôžku. 123 Typ morálky, ktorá pochádza zo Stredného východu a po Európe sa rozšírila prostredníctvom kresťanstva, sa začínala šíriť aj na vidieku a postupne zasiahne aj tie najvzdialenejšie miesta od nových centier. Sexuálny akt nebýval u mladých ľudí v predkresťanskej dobe znakom hriechu. Stretnutím rôznych mentalít sa vytvorila situácia, v ktorej sa na jednej strane cirkvi nikdy nepodarí do základu vymiesť chuť k predmanželským stykom, na druhej strane sa však bude do spoločnosti stále viac vkrádať pocit hriechu a zvyky sa narušia. Počínajúc 18. storočím budú strety kultúr čím ďalej tým tvrdšie. Do Volyňska a na Ukrajinu sú povolané žandárske hliadky, ktoré majú dohliadať na dediny a zabrániť mladým sa schádzať (Korobka 1895: 32). V Srbsku od roku 1833 hrozí knieža Miloš v rôznych dekrétoch väzením a výpraskom. Aj keď štát a cirkev dosahujú len čiastočné úspechy a ani tými najtvrdšími represáliami sa im nepodarí vymiesť staré slobodné zvyky, stáva sa, že spoločenstvá samé robia autocenzúru, pretože hry teraz nadobúdajú povahu sexuálnych a alkoholických orgií a už nemajú žiadnu spoločenskú ani rituálnu funkciu. Okrem toho veľa mladých ľudí má teraz v sebe pocit hriechu, takže sexuálne hry sa pre nich samotných stávajú len zdrojom vyjadrenia ich vývoja. Pomaly, od začiatku christianizácie ich prvých panovníkov (Bořivoj, Vladimír, Měšek, atď.), ale čím ďalej výraznejšie sa aj medzi Slovanmi vkráda zvyk, ktorý vedie spoločnosť a teda ženícha k tomu, aby vyhľadával bezúhonnú nevestu. Rovnako ako v klasických patriarchálnych spoločnostiach, tak aj v slovanskom svete sa rozšírili rôzne spôsoby, ako skontrolovať, či prišlo k deflorácii. Bolo tiež zistené, že vo východo a juhovýchodoeuropských krajinách mávala často požiadavka na nevestinu bezúhonnosť účel zachovať zdravé stádo (Gasparini 1973: 423). Ak uvážime, že stará slovanská spoločnosť bola prevažne poľnohospodárska, je potom zrejmé, že tabu panenskosti je niečo, čo prišlo nepochybne zvonku a čo sa v spoločnosti uchytilo tiež vďaka tomu, že časom sa rozšírili kultúry pastierskeho typu. Tak sa aj v slovanských krajinách stretneme s prípadmi, nie však obvyklými, kedy sa panenstvo nevesty dokazovalo skúmaním prádla. To nás odkazuje opäť k slávnemu "vexillum castitatis", teda k zakrvácanej plachte či bielemu plátnu, ktoré sa po svadobnej noci ukazuje priateľom a rodičom, ako sa dodnes deje v niektorých miestach južného Talianska a v arabskom svete. Nie je nam známe, že by boli robené špeciálne bádania zamerané na postupujúci zvyk trestať slovanské nevesty, ktoré nie sú panny. Pokiaľ v Rusku pravoslávny pop nepotvrdil panenstvo nevesty, nútil ju, aby na druhý deň po svadbe trikrát obišla kostol po kolenách. V iných krajinách, predovšetkým na Ukrajine a v Bulharsku, sa však dochádza 124 až k prehnanému zaobchádzaniu so ženami, porovnateľnému len s niektorými africkými oblasťami (Gasparini op.cit: 426), zrejme vzhľadom k príliš veľkej poddajnosti slovanskej spoločnosti voči tomu, čo sa násilím požaduje od prostých a čistých vzťahov. Ale slovanské rodiny si dávali dobrý pozor, aby takéto dôkazy neposkytli, vzhľadom k tomu, že len zriedka sa našla rodina s nedotknutou nevestou (Jakuškin 1896: 153). Podľa Lubora Niederleho (1911: 120) napríklad v oblasti Uherského Brodu bolo na sklonku 19. storočia viac ako 90 % neviest deflorovaných pred svadbou. Cirkevného pôvodu budú pravdepodobne aj tie tabu, ktoré sa niekedy vytvárali okolo menštruačnej krvi, ktorá sa kedysi pravdepodobne používala na prípravu magických nápojov lásky a okolo samotnej menštruujúcej Slovanky (Niederle 1917: 220). V prvých rokoch 20. Storočia bolo poukazované na to, že sa v Poľsku často zakazovalo menštruujúcej žene vstúpiť do kostola (Kolberg - Udziela 1910: 288). Je tiež známe, že v Rusku nesmela menštruujúca žena piecť pre muža chlieb a že v Rusku a v Srbsku sa ženy počas ich dní mali skrývať pred rodinnými príslušníkmi (alebo cudzími ľuďmi) mužského pohlavia. Príkladov z etnografickej literatúry by sme mohli uviesť veľa. Z toho, čo bolo doteraz povedané, snáď možno načrtnúť, ako vyzerala tradičná slovanská morálka: úplná sexuálna sloboda v dobe dospievania za účelom preskúmania vlastného tela a schopnosti uspokojiť partnera i ako všeobecný vzťah síl mladosti k prírode, stálosť manželského zväzku, aby bol zaistený zdravý rast potomstva, aby sa potom žena začala sexuálne správať usadnutejšie a v zásade menej promiskuitne. Aj napriek zákazom sa nikdy nepodarilo definitívne potlačiť jadro tradičnej kultúry, ktorá videla v sexe dôležitý moment pre dospievanie mladých, aj keď magické príznaky už neprichádzali do úvahy. V určitých momentoch a situáciách sa tolerovalo ako mnohoženstvo, tak aj mnohomužstvo. Ako pomerne známy príklad mnohoženstva môžeme uviesť Vladimírov "hárem" (5 manželiek a 200 až 300 súložníc v každom z veľkých miest Rusi) a Samov (12 "slovanských" manželiek) alebo rôzne dekréty moskovských patriarchov, ktorí od 16. storočia oficiálne prehlasovali, že nepovažujú za cudzoložstvo spojenie ženatých mužov so slobodnými dievčatami (prehľad v Gasparini 1973: 487). Ako príklad mnohomužstva pripomeňme už spomenutý zvyk snochačestva. Ďalej možno prihliadať aj k známej citácii Ibn-Fadlana ohľadne zvyku slovanských žien, ktoré po smrti svojho pána najprv súložia so všetkými mužmi v komunite a potom líhavajú so šiestimi z jeho najbližšieho příbuzenstva (najnovšie Lutovský 1996: 77-80). 125 Zdá sa teda, ako by v základe sexuálneho a spoločenského správania u starých Slovanov boli príkazy "neolitického" typu, totiž uctievanie plodnosti, a to na úkor nejednoznačného a väčšinou málo zrozumiteľného poňatia sexuálnej "vernosti", aspoň v predmanželskom období. Iný prvok, ktorý nás vracia do obdobia "neolitu" starej slovanskej spoločnosti, sa týka pôrodných zvykov slovanských žien. K pôrodu prichádzala žena väčšinou po tom ako žila skrytá v ústraní. To môže viesť k domnienke, že u slovanských žien pretrvávala, tak ako u žien pravekých, obava z prítomnosti zlých duchov, ktorí by mohli pôrod narušiť. Je nám známe, že pôrodné metódy, dnes nazývané "aktívne", kedy si žena v priebehu pôrodu vyberá polohu, ktorá jej najviac vyhovuje, boli praktikované odjakživa, navzdory nedávnej a obzvlášť dnes všemocnej byrokracii a lekárskej domýšľavosti. Je typické, že na rozdiel od valnej väčšiny moderných európskych štátov stratili niektoré slovanské štáty len v posledných rokoch povedomie o tom, čo boli ich tradičné sexuálne zvyky. Ešte v auguste roku 1990, uprostred rozhovorov o tom, či má byť pornografia v Juhoslávii povolená alebo nie, upozornila jedna psychologička v istom vysokonákladovom denníku, že by sa stačilo spýtať vlastných babičiek, čo robili, keď boli mladé, na dedinských slávnostiach, a prestali by sme sa pohoršovať. Iným príkladom slovanskej špecifickosti by mohla byť maximálna blahosklonnosť, s ktorou sa v Českej republike pozerá na problém znásilnenia, zvlášť keď k nemu príde v opitosti. Požiadavka Vojenskej polície Spojených štátov amerických potrestať dvoch českých vojakov z kontingentu IFOR v Bosne, ktorí podľa americkej interpretácie "znásilnili" americkú vojačku, s ktorou predtým niečo popili, bola odmietnutá, ako vysvetľovali vysoké české vojenské miesta, pretože takýto akt v podobnej situácii nie je v rozpore so zákonmi a kultúrnymi zvyklosťami krajiny, odkiaľ obidvaja vojaci pochádzajú (porov. česká tlač a televízia, marec 1996). Toto tvrdenie a k tomu štatistické údaje hovoriace o hrozných počtoch prípadov sexuálneho násilia, ku ktorým sa české ženy priznávajú, ale ktoré nenahlásia, môže byť jedine výzvou k ďalšiemu bádaniu nad minulosťou, aby bolo možné pochopiť prítomnosť i s jej anomáliami. Že moderný svet prináša anomálie, bolo jasné už starým Slovanom, ktorých predstava sveta, spojená s opakovaním sa doby, v ktorej sex predstavoval jednu z hlavných znakov obrody, bola úplne "ľahostajná" k akémukoľvek pokroku, ktorý mohol zaručiť takzvané "lepšie" životné podmienky.
opis z Habilitační práce Giuseppe Maiello, Ph.D.
POLARITA SEXUALITY A SMRTI SOUBOR ETNO-ANTROPOLOGICKÝCH STUDIÍ
https://is.muni.cz/do/rect/habilitace/1421/maiello/habilitace/Maiello_ETN_HAB.pdf